Tak si teda skúste predstaviť, že ste kovaný hochštapler, ktorý sa náhodou ocitol v politike a desať rokov tvoril jej okrajovú časť. Vstúpili ste do nej z posledného miesta kandidátky SaS – mimochodom, strany, ktorá sa vždy hrdila, že je stranou uzatvorenou a svoje kádre si poriadne preveruje – a uviedli ste sa slovenskej verejnosti mimoriadne zábavnou historkou, ako vám niekto núkal dvadsaťmiliónový úplatok, ak položíte čerstvo zostavenú vlády Ivety Radičovej. Samozrejme, dodnes nevieme, kto vám tento úplatok ponúkal, hoci ste pred poslednými voľbami ľuďom sľubovali, že ak korupčníka udajú, dostanú polovicu ponúkaného úplatku. Za desať miliónov eur by to nemusel byť zlý džob ani pre vás, keďže ste podľa vlastného majetkového priznania bezdomovec a do práce chodíte hromadnou dopravou.

Skúste si predstaviť, že ste desať rokov mútili vodu v slovenskej politike nanajvýš prospešnými počinmi – ministra vnútra ste nazvali čurákom a išli ste si to s ním vyriešiť ručne-stručne priamo v parlamente, pobili ste sa o papierovú Ficovu figurínu, vysypali ste straníckemu kolegovi na hlavu vrecko injekčných striekačiek a tak ďalej. Nikomu ani len nenapadlo, že by ste ako zjavne nie celkom psychicky kompletná osobnosť mohli Slovensku škodiť aj v skutočne veľkom rozsahu. Pretože tieto kultúrne vložky politického folklóru slúžili výlučne na vašu sebaprezentáciu a imponovali tým, ktorí by namiesto dôstojného parlamentu najradšej videli cirkusovú manéž s pochybným škodoradostným klaunom.

Ale čo čert nechcel: Keďže na politický guerillový marketing ste mali vždy obdivuhodný talent, vyniesli vás vaše uplakano-nahnevané videá až na piedestál moci a stali ste sa predsedom vlády. Konečne ste mohli naozaj uskutočniť všetok svoj ambiciózny program a zmeniť Slovensko na reformného tigra. Ibaže, drobná chybička – vy ste nikdy žiaden program nemali. A manažovať ste bez podvodov nedokázali ani len svoj vlastný biznis, nieto celú krajinu. Ako teda uspieť, aby ste budili zdanie akčného premiéra? Pravdaže, marketing, veď bez neho by ste boli dávno stratení. Ibaže robiť marketing vo vláde a v opozícii sú dve úplne odlišné disciplíny. Čím teda zalepiť oči ľuďom, aby vás po troch mesiacoch nevyhodili z prvého okna na úrade vlády?

Nuž, sľubov ste mali vo svojich pochybných volebných anketách požehnane, akurát že schopnosť čokoľvek z nich uskutočniť ste nikdy nemali. Sranda, že to všetci videli už vo vašich opozičných časoch, a aj tak vám všetko zhltli aj s navijakom – veď už vtedy ste im sľubovali referendum o dvadsiatke otázok, sľubovali ste svoj odchod z politiky po neúspechu v eurovoľbách, a nič. Ale teraz by si to pýtalo urobiť niečo, čo by vám prepožičalo aspoň zdanlivú legitimitu. Ako spojiť príjemné s užitočným, teda zbaviť sa politických oponentov a zároveň akože realizovať svoj program? Správne – pozatvárať ich. Po tom predsa volalo na námestiach už roky celé Slovensko, že „gorily do basy“, a až doteraz sa nenašiel nikto, čo by zopár pánov bratov posadil do chládku. A byť v niečom prvý, dostať sa do učebníc a aspoň trochu ukojiť svoju márnivosť a pomstychtivosť, o to vám predsa vždy išlo až v prvom rade.

Ale predsa len – v európskom geopolitickom priestore je tento plán byľku komplikovaný. Nemôžete len tak pozatvárať kohokoľvek, treba aspoň nejaký dôvod, čo obstojí pred zahraničím. A dôkazy na zatváranie jednoducho nemáte. Čo by ich mohlo nahradiť aspoň dovtedy, kým sa – v slovenskej realite po rokoch – dostanú jednotlivé prípady pred súdy? Správne, udania, teda usvedčenia prostredníctvom svedkov a následné priznania. Tento geniálne jednoduchý systém predsa ocenili už stredovekí inkvizítori pri upaľovaní čarodejníc a nepohrdol ním ani Josif Vissarionovič pri svojich monsterprocesoch. Tak len smelo do toho!

Najprv však potrebujete správnych ľudí na správnych miestach. Najlepšie sa vám javí partička prokurátorov na špeciálnej prokuratúre. To sú chlapci, ktorí neváhajú ohnúť zákon cez koleno, aby sa dostali k žiadanému výsledku. Keď sa k nim pridá zopár preverených vyšetrovateľov, máte hotovú skupinku, ktorá začne pracovať na zvolených politických cieľoch. No potrebujete ešte niečo – urobiť túto skupinku nedotknuteľnou, teda dať jej vlastného šéfa. Kandidát je našťastie poruke. Váš bývalý koaličný spojenec, ktorí má s represívnou mocou ako bývalý minister vnútra bohaté skúsenosti. Má to síce chybičku krásy – je v šialenom politickom i právnom konflikte záujmov, navyše, je v podmienke za usmrtenie človeka – ale kto je bez viny, nech hodí kameňom! A tak sa mašinéria pod vedením nového špeciálneho prokurátora môže veselo rozbehnúť.

No samotná skupinka na dosiahnutie cieľa nestačí. Potrebujete aj ľudí, ktorí sú ochotní udať aj vlastnú matku, ak treba. Ibaže takíto ľudia nerastú na stromoch. Ako teda dosiahnuť, aby vypovedali to, čo potrebujete počuť? Opäť správne – šupnete ich na pár mesiacov do najprísnejšej väzby, kde už prídu k rozumu. Stredoveké inšpirácie sa nezaprú.

A tak spustíte kolobeh výpovedí cez prvých kajúcnikov, ktorí dostanú na výber – buď zhnijú za mrežami, kým im z toho celkom neprepne, a nakoniec dostanú možno aj doživotné tresty, alebo – povedia, čo treba, a z hroziacich rokov vo väzení je zrazu podmienka a pokuta. A tak prví kajúcnici hovoria a hovoria, ich firmy dostávajú desaťmiliónové štátne zákazky, oni si lietajú súkromnými lietadlami do Dubaja a vyberajú nové Ferrari do svojho autoparku. Svietia ako veľký výkričník pre všetkých, ktorí za mrežami váhajú – aha, stačí spolupracovať, a všetko bude v poriadku. Vy predsa nie ste ciele, cieľmi sú opoziční politici. My s nimi nebudeme bojovať – my ich všetkých zavrieme.

Pravdaže, nie vždy to ide bez zádrhov. Niektorí chudáci prídu vo väzbe o rozum, a tak musia vypovedať na niekoľko pokusov. Nepochopili totiž hneď na prvý, koho všetkého majú očierniť. Výpovede kajúcnikov sa vzácne zhodujú – dokonca aj s logickými či časopriestorovými chybami. Tento fenomén sa vysvetlí, keď unikne na verejnosť esemeska policajného vyšetrovateľa, ktorý si udavačom pomáha „správne spomenúť“ – tak, aby ich výpovede do seba zapadali. Pretože keď sú dve zhodné výpovede, môže prísť obvinenie ďalšieho človeka.

K dokonalému súkoliu však potrebujete ešte jednu dôležitú zložku v štáte. Médiá. Novinárov, ktorí budú o niektorých výpovediach non stop písať v duchu hesla, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou – a o niektorých, naopak, nebudú písať vôbec. Potrebujete novinárov, ktorí stokrát za deň vyhlásia, že oni osobne „nedovolia návrat mafie“. Novinárov, ktorým budete príslušné výpovede obratom púšťať pod rukou a oni ich budú bez mihnutia oka zverejňovať. A ešte bezočivo tvrdiť, že toto je vo verejnom záujme.

Áno, vidím teraz tie nedôverčivé pohľady, že veď takýto systém nemôže dlhodobo fungovať. Ale o to vám predsa vôbec nejde. Vy chcete po tisícoch prešľapoch, ktoré ste urobili ako premiér či minister, po historickom rozoštvaní celej slovenskej spoločnosti a po tisícoch mŕtvych, ktorí ostali ako nemý výkričník nezvládnutej pandémie, ukázať, že aspoň niečo robíte. Zatvárate. Že to raz súdy zastavia pre nedostatok dôkazov? Hmmm, a teraz sa môžete spokojne uškrnúť. Áno – a kedyže to asi tak bude?

Správne, bude to možno po troch či štyroch rokoch, keď sa skončí celý justičný kolotoč verdiktov a odvolaní. Inými slovami, súdy budú o nevine ľudí, obvinených na základe falošných výpovedí, rozhodovať až vtedy, keď bude pri moci iná vláda, v ktorej vy už so stopercentnou istotou nebudete. A čo budete vtedy vykrikovať z opozície? Presne tak – ja som ich zavrel, oni ich prepúšťajú. A zázraky sa síce nedejú, ale možno vás následný hnev ľudí, túžiacich po krvi, opäť vynesie na piedestál moci. Napokon, budete stáť proti súperom, ktorí roky čelili falošným obvineniam a je na nich špiny viac než dosť.

Tak čo – naozaj chcete byť Igorom Matovičom?