Vždy je na škodu, ak akákoľvek dobre mienená myšlienka stroskotá na jej zlej a nešťastnej realizácii. 

Od 1. januára 2022 nadobudla účinnosť nová legislatíva, ktorá zmenila pravidlá pri predpisovaní liekov. Rýchly a ľahký prístup k liekom je dôležitý pre každého pacienta. Mám za to a verím, že predkladatelia novely zákona ňou chceli dosiahnuť tri hlavné ciele. Primárnym cieľom je rýchlejšia dostupnosť a bezpečnosť liekov pre pacientov. Druhý cieľ mal spočívať v správnom a jasnom zadefinovaní pravidiel právnej zodpovednosti lekára pri predpisovaní lieku. A tretím cieľom malo byť nevyhnutné odbremenenie práce dlhodobo a neúnosne preťažených ambulancií všeobecných lekárov. Všetky menované ciele sú dôležité a vo všeobecnosti vítané. V tomto je z môjho pohľadu absolútna zhoda naprieč odbornou verejnosťou a myslím si, že ak by v dostatočnom časovom predstihu došlo k ich logickému vyjasneniu a boli by prijaté po vzájomnej odbornej diskusii, bola by zmena v predpisovaní liekov pozitívne prijatá a akceptovaná tak zo strany pacientov, ako i lekárskej obce. Prečo teda vzbudila toľko kontroverzných vyjadrení a rozvírila toľké vášne?

Je na škodu veci, že iniciátori zmeny si dostatočne neuvedomili, že tak ako pri iných činnostiach, pri tvorbe legislatívy dvakrát platí staré známe: ,,Dvakrát meraj a raz strihaj.“ Obzvlášť pri takej legislatíve, ktorá sa bytostne dotýka každého, lebo pacientom je každý z nás. Na tvorbu tejto konkrétnej novely zákona o lieku sa však oveľa viac vzťahuje známy výrok Otta von Bismarcka: ,,So zákonmi je to podobné ako párkami. Je lepšie, keď nevidíme, ako sa robia.“ 

Faktom je, že každý lekár, bez ohľadu na to, či je to všeobecný lekár alebo špecialista, má povinnosť lieky, ktoré svojmu pacientovi indikuje, aj predpisovať. To platilo do konca roka 2021 a platí to aj od roku 2022. Túto povinnosť stačilo a stačí len dodržiavať. Delegovanie predpisovania liekov, ktoré pacientovi indikoval špecialista, na všeobecného lekára daného pacienta, bolo len zákonnou možnosťou, nie povinnosťou. Prijatou novelou sa toto delegovanie predpisovania zo špecialistu na všeobecného lekára zrušilo. Žiadny všeobecný lekár sa prijatou zmenou zákona nezbavuje svojej povinnosti predpisovať pacientom tie lieky, ktoré im sám indikuje. 

Ďalším nespochybniteľným faktom je, že pre časť pacientov bolo a je predpisovanie liekov všeobecným lekárom na odporúčanie špecialistu tou dostupnejšou a vyhovujúcejšou alternatívou. Dôvodov pre to môže byť niekoľko – zlá geografická dostupnosť špecialistu, resp. viacerých špecialistov, u ktorých je daný pacient dispenzarizovaný, kombinácia predpisovania niekoľkých druhov liekov od rôznych špecialistov, dlhé čakacie doby u špecialistov, či predpisovanie liekov pre imobilných pacientov v domovoch sociálnych služieb. Žiadny všeobecný lekár sa prijatou zmenou zákona nezbavuje svojej povinnosti predpisovať pacientom tie lieky, ktoré im sám indikuje. 

Čo teda vidím ako praktický problém v prijatej novele? 

Kde zostal pacient? Kľúčovým ,,kameňom úrazu“ je, že o tejto zmene a zrušení delegovanej preskripcie od januára 2022 nikto včas a vopred neinformoval a needukoval ani pacientov, ktorých sa táto zmena bytostne dotýka, ale ani lekárov. Za obrovskú škodu a chybu zároveň považujem fakt, že zmenu pri predpisovaní liekov verejne pacientom nekomunikoval samotný minister zdravotníctva, a to v dostatočnom časovom predstihu pred tým ako táto novela nadobudla účinnosť. A veľkým nešťastím prijatej novely, ktorá má viaceré legislatívne nedokonalosti je to, že nebola vopred pred jej schválením diskutovaná naprieč odbornými spoločnosťami lekárov, zdravotných poisťovní, lekárnikov a v neposlednom rade pacientov.

V žiadnom prípade nespochybňujem cieľ sledovaný novelou, ktorým je vyjasnenie právnej zodpovednosti lekára pri predpise lieku, ako i odbremenenie práce všeobecných lekárov. Považujem však za správne, aby bola v odôvodnených a v zákone jasne zadefinovaných prípadoch ponechaná aj delegovaná preskripcia všeobecným lekárom na základe odporúčania špecialistu. Prípady, v ktorých by to malo platiť a za akých konkrétnych podmienok sa však musia jednoznačne zadefinovať  a vopred odkomunikovať s odbornými spoločnosťami lekárov. Za typické príklady ponechania delegovanej preskripcie považujem predpisovanie liekov pre domovy sociálnych služieb. Na odbornú diskusiu sú výnimky pre zachovanie delegovanej preskripcie napríklad, ak ide o zlú geografickú dostupnosť špecialistu daného pacienta vo vzdialenosti napr. viac ako 30 km od miesta jeho bydliska alebo dispenzár pacienta u napr. viac ako 3 špecialistoch. Primárna zákonná povinnosť preskripcie teda musí byť daná lekárovi, ktorý liečbu indikuje, ale v odôvodnených a zákonom presne definovaných prípadoch, ktoré budú stanovené na základe odborného konsenzu, by mala byť v záujme pacienta súčasne ponechaná aj delegovaná preskripcia. 

Všetci vieme, že personálna poddimenzovanosť a vyhoretosť nielen lekárov, ale celého zdravotného personálu je katastrofálna. O tom viac ma mrzí, že i tento nešťastný a právne nedokonalý spôsob prijatia zmeny v predpisovaní liekov len zbytočne rozducháva vášne a vyvoláva ďalšiu frustráciu v osobných aj pracovných vzťahoch medzi lekármi. Pevne verím, že nikto už nespochybňuje potrebu urýchleného sanovania celého ambulantného sektora, pretože už včera bolo neskoro. Všetci veľmi dobre vieme, že nielen všeobecní lekári sú prestarnutí, ako i to, že všeobecní lekári nemajú byť a nikto z nich nerobí ,,sekretárky“ pre špecialistov a že ich prácu potrebujeme čo najviac aj byrokraticky odbremeniť. Rovnako dobre vieme, že sieť odborných ambulancií je nedostatočná a že čakacie doby na vyšetrenie u špecialistu sú dlhé. Je v záujme pacienta, aby lekári vo všetkých odbornostiach medzi sebou vzájomne spolupracovali a nie naopak, aby medzi sebou bojovali. Za účelom zachovania bezpečnej, dostupnej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti potrebujeme spokojných lekárov, sestry a zdravotníkov. Úplne zbytočným animozitám v radoch lekárov, ktoré sa vo zvýšenej miere objavujú po prijatí zmeny zákona o predpisovaní liekov sa dalo krásne vyhnúť. Dnes môžeme túto nepríjemnú a nešťastnú situáciu napraviť už len tým, že síce neskoro, ale predsa, si lekári urýchlene sadnú za jeden stôl, budú sa navzájom počúvať a spoločnými silami sa odstránia všetky nedokonalosti v prijatej legislatíve. Bolo by totiž obrovskou škodou, ak by všetky dobré myšlienky navrhovanej zmeny pri predpisovaní liekov v prospech pacienta stroskotali len na ich zlej realizácií, či nebodaj na egách jednotlivcov.